Z Piešťan na Myjavu

V päťdesiatych rokoch 20. storočia začal na Slovensku narastať záujem o opätovné oživenie a aktívne pestovanie folklóru. Boli organizované rôzne súťaže, prehliadky a festivaly, pričom tento rozmach všeobecného záujmu o folklór spôsobil výrazný rozvoj folklórneho a folkloristického hnutia na Slovensku. Podiel účasti západného Slovenska na folklórnom dianí bol však v tom čase oproti ostatným regiónom Slovenska podstatne nižší. Krajský dom osvety v Bratislave preto inicioval usporadúvanie programov zostavených výhradne z kolektívov západného Slovenska. Táto iniciatíva našla svoje opodstatnenie a 3. júna 1956 sa v malom amfiteátri hotela Slovan v Piešťanoch uskutočnili Krajské letné slávnosti piesní a tancov. A práve toto podujatie sa po viac ako štyroch desaťročiach začalo považovať za I. ročník Folklórnych slávností. Festival však od svojho začiatku bojoval s diváckym nezáujmom a slabým organizačným zázemím. Nekonal sa každoročne a často sa menilo i miesto jeho konania. Jeho cesta viedla z Piešťan cez Vrbové až do Krakovian.

Historickým medzníkom pre festival bol rok 1976, kedy sa vtedy už Západoslovenské folklórne slávnosti konali prvýkrát v amfiteátri Trnovce na Myjave. A práve tu festival postupne získaval svoje stabilné miesto, čo sa pozitívne odrazilo i na jeho celkovom charaktere. Začal sa kvalitatívne aj kvantitatívne rozrastať. Nadobudol svoje základné črty, dramaturgiu, mal stanovený hlavný cieľ a ponúkal divákom zaujímavú programovú štruktúru. Z roka na rok pribúdali nielen nové typy programov, ale aj účinkujúce kolektívy.

Hlavnými usporiadateľmi slávností boli do roku 1992 Západoslovenský krajský výbor, Krajské osvetové stredisko, Národné osvetové stredisko i Okresné osvetové stredisko v Senici. V súčasnosti je hlavným usporiadateľom Mesto Myjava spolu s Centrom tradičnej kultúry v Myjave (bývalé Myjavské osvetové stredisko), organizáciou v zriaďovateľskej pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja. Mesto Myjava zabezpečuje festival organizačne a Centrum tradičnej kultúry v Myjave má na starosti jeho programovú stránku.

Význam festivalu za jeho viac ako polstoročné pôsobenie je nielen v rámci západného Slovenska, ale aj v celoslovenských a medzinárodných súvislostiach nezastupiteľný. So súčasným názvom Medzinárodný folklórny festival Myjava sa úspešne zaradil k popredným podujatiam na Slovensku zameraným na prezentovanie ľudovej kultúry. Uznaním vysokej programovej a organizačnej úrovne festivalu bolo jeho prijatie za člena Medzinárodnej rady organizátorov folklórnych festivalov a ľudového umenia C.I.O.F.F. v roku 1999. Neskôr však Slovensko z C.I.O.F.F.-u vypadlo a preto ani myjavský festival nemohol používať toto označenie. Až do septembra 2018, kedy sa na 48. svetovom kongrese C.I.O.F.F. (International Council of Organizations of Folklore Festivals and Folk Arts) aj zásluhou Myjavy do štruktúr vrátila Slovenská národná sekcia a myjavský sviatok folklóru tu zároveň získal status C.I.O.F.F. International Festival. Ten má prispieť napríklad k lepším podmienkam na delegovanie folklórnych kolektívov na festival.

doc. Ing. Viliam Ján Gruska - autor amfiteátra Trnovce

Hlavným dejiskom programov Medzinárodného folklórneho festivalu MYJAVA je amfiteáter v lokalite Trnovce s kapacitou si 6800 miest. Podnetom k jeho vybudovaniu bola skutočnosť, že sa v roku 1976 na Myjave konali Západoslovenské folklórne slávnosti a Mierové slávnosti. Súčasnú podobu amfiteátra navrhol významný slovenský architekt, scénograf, etnograf, pedagóg, dramaturg a scenárista, doc. Ing. Viliam Ján Gruska.

Pán Gruska vyrastal v učiteľskej rodine, ktorá žila v rokoch 1936 - 1945 v Rabčiciach a od roku 1946 v Liptovskej Teplej. Tu V. J. Gruska navštevoval základnú školu. Ochotníčil v divadle žiakov aj dospelých, účinkoval v detskom folklórnom súbore. Po maturite na gymnáziu v Ružomberku odišiel v roku 1954 študovať do Bratislavy. Absolvoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT). V rokoch 1954 až 1976 pôsobil ako tanečník, sólista, pedagóg a choreograf v Lúčnici. Ako dramaturg a scénograf bol spoluautorom viacerých programov pre SĽUK. V rokoch 1962 až 1971 pracoval v Slovenskej televízii ako vedúci scénografickej výroby a neskôr ako architekt v Slovenskej filmovej tvorbe a scénický výtvarník v slobodnom povolaní. V rokoch 1985 – 2019 bol pedagógom a docentom na Katedre scénografie Divadelnej fakulty VŠMU. V roku 1990 bol prvým porevolučným predsedom Výboru Matice slovenskej. Podieľal sa na založení a formovaní mnohých folklórnych festivalov a slávností po celom Slovensku, pre ktoré vytvoril niekoľko prírodných amfiteátrov (Východná - pôvodný amfiteáter 1971 – 2005, Detva, Myjava, Terchová a ďalšie).

Na početných cestách po Slovensku sa popri výbere vhodných exteriérov a interiérov pre filmovú tvorbu venoval aj výskumu tradičnej kultúry. Výsledky prezentoval v scénických programoch na folklórnych festivaloch a ďalších podujatiach. V nich spočiatku kládol dôraz na výtvarný fenomén ľudovej kultúry, neskôr na uplatnenie spomienkového rozprávania, ale aj na významné osobnosti a udalosti našich dejín. Medzi najvýznamnejšie patrili Prehliadky tichej krásy a Rodokmene zeme na festivale Východná a regionálne programy Orava, Liptov, Kysuce, Hont a Novohrad, Turiec a Horná Nitra, Stredné Považie, Gemer a Malohont na slávnostiach v Detve. V súvislosti s týmito programami robil podrobné výskumy po celom Slovensku a inicioval vznik nových folklórnych skupín a ľudových hudieb, ktoré sa dodnes venujú výskumu, záchrane, rekonštrukcii a prezentácii tradičnej ľudovej kultúry. Objavoval a vo svojich programoch často prezentoval typy jednoduchých pracovitých ľudí, ktorí cez svoje skúsenosti dokázali odovzdať súčasnému divákovi vlastné životné poznanie i duchovný odkaz svojej doby. Skoncipoval projekt vydávania série gramoalbumov Panoráma ľudovej hudobnej a piesňovej kultúry a aktívne sa podieľal na jeho realizácii.

K množstvu scénických programov, podujatí a výstav venovaných významným dejinným udalostiam, výnimočným osobnostiam a mnohým základným témam našej kultúry patrili napríklad: Milan Rastislav Štefánik (Syn slnka a národa), Cyril a Metod (Svetlo zo Solúna), Anton Bernolák (Rodostrom slovenčiny), Pavol Országh Hviezdoslav (Hviezda tisícročia), Martin Benka (Maliar a pieseň), Milo Urban (Pre život nepreklial nebo), Andrej Sládkovič (Detvan), Milan Rúfus (Básnik hľadá cesty), Bohdan Warchal, Ladislav Hanus a i., Ozveny staroslovienčiny, Staré nôty mladých strún Európy, Čírenie talentov, Dni kolied kresťanov, Posolstvá piesní Slovensku a svetu...

Ako filmový a televízny architekt spolupracoval na viac ako 130 dielach, z ktorých najznámejšie sú Perinbaba, Sokoliar Tomáš, Mahuliena zlatá panna, Kráľ Drozdia brada, Šípová Ruženka, Neďaleko do neba, Jánošík, Svätopluk, Nápoj lásky, Cinka panna, Chodník cez Dunaj, Kára plná bolesti, Straty a nálezy.

Bol ocenený viacerými významnými oceneniami. Napríklad v roku 2007 mu bol udelený Pribinov kríž III. triedy za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudovej kultúry a umenia a v roku 2018 získal Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematogfrafii.história amfiteátra Trnovce

zdroj: viliamjangruska.sk